Príčiny vojny

Po skončení prvej svetovej vojny sa mocensko-politická situácia vo svete a hlavne v Európe radikálne zmenila.

Zanikli staré štáty ako napríklad Rakúsko-Uhorsko alebo Osmanská ríša a na ich miesto nastúpili nové štáty – Maďarsko, Česko-Slovensko, Turecko či Juhoslávia. Čoskoro po vojne tiež začal vznikať za mimoriadne krvavých okolností Sovietsky zväz.

Nemecko, ako hlavný agresor prvej svetovej vojny, bolo prinútené podpísať Versaillskú zmluvu a platiť vysoké reparácie krajinám, ktorým spôsobilo v prvej svetovej vojne najväčšie straty.

Versaillská zmluva však neuspokojovala nikoho.

Japonsko sa cítilo odstrčené i keď vzhľadom na podiel vo vojne malo z nej najväčšie zisky.

Taliani mali prehnané požiadavky, za ktorými sa skrývali neuspokojené imperiálne ambície a tak aj oni odchádzali nespokojní.

USA sa nepodarilo presadiť humanistické predstavy prezidenta Woodrowa Wilsona a jeho plán na vytvorenie Spoločnosti Národov. Táto inštitúcia síce vznikla, no veľmi sa líšila od pôvodného plánu a USA do nej preto ani nevstúpili.

Bez podpory tejto významnej svetovej veľmoci sa stala ešte bezvýznamnejšou a neakcieschopnejšou. USA sa z medzinárodného poľa stiahli do dobrovoľnej izolácie.

Británia bola vojnou citeľne oslabená, stratila aj tradičné postavenie najväčšej námornej mocnosti na svete. Z prvého svetového veriteľa sa stala obrovským dlžníkom (dlhy voči USA z prvej svetovej vojny nikdy nesplatila).

Oporou Versaillského systému malo byť Francúzsko. No vo Francúzsku sa počas medzivojnového obdobia nenašiel ani jeden politik, ktorý by mal dosť odvahy na to, aby predstúpil s koncepciou modernej mohutnej armády ofenzívneho charakteru.

Namiesto toho Francúzsko začalo budovať Maginotovu líniu (za prostriedky, ktoré si stavba vyžiadala by bolo možné vybudovať armádu s desiatkami tankových divízií a tisíckami lietadiel), a tým vlastne pochovala nielen svojich východných spojencov, ale aj vlastné nádeje na úspech v prípadnej vojne proti Nemecku.

Maginotova línia mala totiž veľa slabostí a navyše ju bolo možné ľahko obísť cez Belgicko.

Európa bola po prvej svetovej vojne takmer čisto demokratickým kontinentom, no radikálne politické smery ako fašizmus a komunizmus (ktoré boli čiastočne alebo celkom diktatúrami) sa veľmi rýchlo rozširovali zo svojich materských krajín - Talianska a Sovietskeho zväzu aj do okolitých krajín.

Trend demokratizácie sa teda čoskoro vytratil a tesne pred vypuknutím druhej svetovej vojny už bolo Československo jediným štátom strednej Európy, ktorý zotrval v nastúpenej ceste demokracie.

Dôvodom, prečo sa extrémistické politické smery akými fašizmus a komunizmus boli, tak ľahko presadzovali v krajinách medzivojnovej Európy, bola najmä chudoba.

Situácia sa ešte rapídne zhoršila v roku 1929, keď vypukla svetová hospodárska kríza.

V tom čase už v Taliansku sedem rokov vládli fašisti na čele s Benitom Mussolinim a v roku 1933 sa v Nemecku dostal k moci nacistický politik Adolf Hitler.

Hitler od počiatku kritizoval nespravodlivosť Versaillskej zmluvy, a to bolo základom ideologickej a propagandistickej kampane jeho Nacionálnosocialistickej nemeckej robotníckej strany (Nationalsozialistiche Deutsche Arbeitspartei - NSDAP).

Postupne keď Hitler videl, čo všetko si môže voči demokratickému Anglicku a Francúzsku dovoliť, prichádzal stále s novými a novými požiadavkami. Ich spoločným menovateľom bol „Lebensraum“, čiže životný priestor pre Nemcov.

Tento priestor sa však mal nachádzať v Európe a Nemci k nemu mali prísť na úkor „menejcenných východných národov“, ako boli Slovania.

Adolf Hitler úspešne využil slabosť Veľkej Británie a Francúzska vďaka politike appeasementu Nemecko vystúpilo zo Spoločnosti národov, a na jar 1935 obnovilo brannú povinnosť a vojenské letectvo.

Tým prakticky vypovedalo Versaillskú zmluvu.

Vo februári 1936 Nemecko obsadilo demilitarizovanú zónu v Porýní. Tolerovaný bol aj „anšlus“ (nem. pripojenie) Rakúska v roku 1938 a vrchol táto politika dosiahla v septembri 1938, keď viedla až k podpísaniu Mníchovskej dohody, kde západné mocnosti opäť raz ustúpili Hitlerovi a súhlasili s odtrhnutím Sudet od Československa a ich pripojeniu k Nemecku.

Západné mocnosti sa ešte pokúsili získať spojenectvo so ZSSR, ale tieto snahy stroskotali. Namiesto toho sa Stalin a Hitler dohodli sami, 23. augusta 1939 bol v Moskve podpísaný „Pakt o neútočení“ medzi ZSSR a Nemeckom.

Jadrom tejto dohody boli však tajné dodatky vymedzujúce záujmové sféry vo východnej Európe.

Versaillský systém a politika appeasementu teda definitívne zlyhali.

Premiér Veľkej Británie Neville Chamberlain síce po návrate z Mníchovskej konferencie vyhlasoval, že zabezpečil trvalý mier, opak bol však pravdou.

Azda najlepšie okomentoval vtedajšiu situáciu Winston Churchill:

„Mohli sme si vybrať medzi vojnou a hanbou. Vybrali sme si hanbu, ale zožneme vojnu.“